Ako tak plynie čas, rany sa hoja. No či to môžeme povedať o všetkých spomienkach, to neviem. Spomienky. Ako ich len nenávidím. Musíme vyhodiť cestovné poriadky autobusov, ktoré chodili k jeho bytu, dať preč z očí všetky fotky... Myslíme si, že je všetko už za nami, už sme sa s tým totálne zmierili a zrazu – bum! Z ničoho nič kráčame po tmavých schodoch, kde sa konali naše prvé eskimácke božteky.
Ľudia prichádzajú a odchádzajú, takisto ako naše lásky. Život sa nezastavil, naši profesori a priatelia od nás očakávajú stále ten istý prístup k bytiu, stále ten istý úsmev.
Myslím, že sa to dá. Ísť ďalej. Ach, veď také pipinky sa rozchádzajú každý deň. Hm. Už viem v čom to je. Naozaj som ho potrebovala. A viete, bolo to také prirodzené. Chytil ma za ruku, objal a už sme kráčali ruka v ruke mestom.
No jo. Zbohom, moja kučeravá trúbka. Budeš mi chýbať.
Komentáre
pekny
pekne